Dňa 23.05.2019 sa pri príležitosti európskeho dňa parkov a bilaterálnej spolupráce zúčastnili traja pracovníci Správy CHKO Východné Karpaty (ďalej CHKO) zahraničnej pracovnej cesty v Poľskej republike. Pracovná cesta bola realizovaná na základe aktívnej cezhraničnej bilaterálnej spolupráce uzatvorenej medzi Správou CHKO a Zespólom Karpackich Parków Krajobrazowych (ZKPK) so sídlom v Dukle. Sprievod a prepravu v rámci pracovnej cesty zabezpečil špecialista pre turistiku a rekreáciu mgr. ing . Tomasz Bialy ZKPK. Cesty sa zúčastnili aj štyria pracovníci ZKPK.
Cieľom návštevy bolo spoznávanie Parkov Krajobrazowych Doliny Sanu a Cisniansko – Wetlinskiego parku ako aj návšteva Bieszczadskeho Parku Narodowego.
Prvú časť pracovnej cesty tvorila obhliadka úzkorozchodnej Bieszczadskej lesnej železnice, hlavnej stanice a múzea v Majdane. V múzeu lesnej železničky sme sa vďaka vedúcemu stanice dozvedeli, že v minulosti bola úzkokoľajka využívaná prevažne na zvážanie dreva, ale prepravovala tiež ľudí alebo vojenskú techniku.
Bieszczadzkie lasy dawniej i dziś Lasy Państwowe (opracował Bogusław Augustyn).
Trasa o dĺžke 24,17 km s rozchodom 760 mm bola stavaná od roku 1895 a do prevádzky bola spustená v roku 1898. Koncom 19. storočia bola železnica rýchlym, bezpečným a lacným spôsobom prepravy osôb a tovaru. Počas I. a II. svetovej vojny fungovala úzkokoľajka vďaka ruským a rakúskym jednotkám. V roku 1944 sovietsky útok spôsobil evakuáciu osôb a techniky. Bieszczady boli vyľudnené a s obnovou úzkokoľajky sa začalo až roku 1950. Po modernizácii bola prevádzka spustená v roku 1964 ale v roku 1991 bola celoročná osobná preprava znovu pozastavená. Situácia sa zmenila v roku 1992 kedy bola úzkokoľajka vďaka poľskej asociácii nadšencov železníc zaradená do registra pamiatok a dnes je považovaná za kultúrnu pamiatku vrátane priľahlých budov. Preprava turistov bola obnovená v roku 1997. Celková dĺžka trate po dobudovaní ďalších úsekov dosiahla 73 km. Na trase je možné nájsť 30 mostov a 234 priepustov.
V súčasnosti úzkokoľajka slúži turistom ako nezvyčajný spôsob poznávania prírody Bieszczad. Ročne ju navštívi približne 150 tis. turistov. V rámci nášho programu sme mali možnosť absolvovať vlakom 9 km dlhú vyhliadkovú jazdu na trase Majdan-Balnica-Majdan. V Balnici na nás čakali malé stánky s miestnymi pochúťkami. Po polhodinovej prestávke, ktorá bola nevyhnutná na otočenie lokomotívy sme sa občerstvili a vydali sa na cestu nazad. Rýchlosť vlakovej súpravy 15 km/hod umožnila turistom a nám nerušený a bližší kontakt s okolitou prírodou, k čomu prispeli aj otvorené vagóny. Úzkokoľajka premáva v súčasnosti na trase vyznačenej na mape červenou farbou. Víziou do budúcna čo sa týka dopravy turistov v Bieszcadoch je nahradenie autobusovej a automobilovej dopravy vlakmi. Železnica prepraví 10 násobne viac osôb a produkuje menej škodlivých látok do prírodného prostredia. Táto myšlienka sa javí reálnou už z toho dôvodu, že primárnou úlohou ochrany prírody v Bieszczadoch je nenarušená príroda.
Krátke video z vyhliadkovej jazdy železničkou si môžete pozrieť nižšie:
Druhá časť pracovnej cesty pozostávala z obhliadky obory zubrov v Bieszczadskom Parku Narodovom. Obora zubrov sa nachádza v lesnatej oblasti Muczne, pri ceste Stuposiany – Tarnawa Nižna, pri Červenom potoku, asi 2 km pred obcou Muczne. V obore pokračuje šľachtenie zubrov Białowieżsko ‒ kaukazskej línie “ In situ“ v pohorí Bieszczady, ktoré začalo v roku 1963. V roku 1965 žilo vďaka obnove už 21 zubrov. Obora pre zubrov bola postavená v roku 2011 priamo v lese na lokalite s prirodzeným výskytom jedle, a buka. Zubre boli do Poľska dovezené zo zoologických záhrad vo Švajčiarsku a Francúzku. Stredom obory preteká potok. Finančné prostriedky pre vybudovanie obory boli poskytnuté z Európskeho fondu regionálneho rozvoja (85%), zvyšná časť bola spolufinancovaná Národným fondom na ochranu životného prostredia a vodohospodárstva. Plocha obory o výmere 7 ha umožňuje vďaka dvom obrovským vyhliadkovým terasám pozorovať zubry v ich prirodzenom prostredí. Súčasťou prehliadky bol odborný výklad jedného z pracovníkov zabezpečujúcich chod obory. Výklad bol zameraný na vznik obory, systém chovu a následne vypúšťanie zubrov do voľnej prírody.
V závere pracovnej cesty sme navštívili stálu expozíciu flóry a fauny Bieczadskeho Parku Narodowego v Centre Promocji Leśnictwa v Mucznem. Objekt vznikol po modernizácii bývalého robotníckeho hotela a od roku 2016 slúži ako lesný propagačný komplex Bieszczadských lesov. Hlavnou úlohou celého komplexu je ekologická výchova spoločnosti v oblasti lesníctva ako aj podpora trvalo udržateľného obhospodarovania lesov. Expozícia flóry a fauny v centre prezentuje jedinečnosti a vzácnosti prírody Bieszczad nezvyčajnou formou. Tvorcovia výstavy svetelnými a zvukovými efektmi vytvorili pre návštevníka dojem akoby bol lesom obklopený. Tematicky expozícia zobrazuje rastliny a živočíchy počas štyroch ročných období. Odborný výklad bol zabezpečený pracovníčkou, ktorá nás sprevádzala tiež v obore pre zubry.
Napriek nepriaznivému počasiu sme sa z Muczneho presunuli na vyhliadkový bod neďaleko Nižnej Tarnavy po ceste č.19 nadlesnictva Stuposiany. Vyhliadka ponúkla pekný pohľad na vrchy Kopa Bukowska (1320 m n m), Krzemeň (1335 m n m) a Bukowe Bedro (1313 m n m) kde sme mali možnosť vidieť bunker a chatu Rebrowu. Vzdušnou čiarou sme boli od hranice s Ukrajinou necelé 3 km. Na trase z vyhliadky k lesnej ceste sme priamo v teréne zhliadli spôsob úpravy zosuvného územia pod lesnou cestou, tzv. retenciu gorsku. Z turistického chodníka sme videli hlbokú dolinu potoka Roztoki. Pri lesnej ceste č.19 dolinou potoka Roztoki nás informačné tabule upozorňovali na prítomnosť medveďa.
Poslednou zastávkou na trase Muczne – Stuposiany, ktorú sme absolvovali už cestou naspäť bola ukážka pálenia drevného uhlia vo forme múzea priamo v prírode pod holým nebom. Múzeum v životnej veľkosti predstavuje milier a kovové retorty na pálenie dreva z buka, brezy a hrabu pri teplote 800 stupňov procesom karbonizácie Hlavným cieľom múzea je priblížiť návštevníkom miznúci priemysel pálenia uhlia charakteristický v Bieszcadoch v minulosti. Do začiatku 21. storočia pracovalo v Bieszcadoch 50 uhoľných základní s viac ako 600 retortami. Pracovnú cestu sme ukončili rozlúčkou s poľskými kolegami na slovensko – poľskej hranici v blízkosti obce Palota.
Text a foto: Ing. Anna Macková
Zdroj: http://kolejka.bieszczady.pl/