Do územnej pôsobnosti CHKO Východné Karpaty zasahuje oblasť krasových lokalít – Humenské vrchy. Humenské vrchy predstavujú izolovaný mezozoický ostrov vyčnievajúci spod treťohorných sedimentov nad severným okrajom Východoslovenskej nížiny. Prítomnosť mezozoických vápencových súvrství, ako i karbonatických paleogénnych zlepencov, poukazuje na možnosť existencie krasových foriem, okrem iného aj jaskýň.

Z geologickej stránky predstavujú Humenské vrchy výstup mezozoických súvrství južne od Humenného v dĺžke asi 13 km a šírke 2-5 km, výrazne sa odlišujúcich od okolitých paleogénnych a neogénnych hornín. Pohorie tvorí rad rovnobežných súvrství tiahnucich sa v smere pohoria. Za najstaršie sa považujú guttensteinské vápence anisu, nad nimi leží súvrstvie sivých vápencov a najmä dolomitov. Vďaka komplikovanej tektonickej stavbe pohoria sa tiahne vo viacerých (2-3) paralelných pásoch pozdĺž celého pohoria. Vápence tohto súvrstvia sú najvhodnejšie na tvorbu krasových foriem.

 

Z geomorfologického hľadiska je územie okresu Humenné súčasťou alpsko-himalájskej sústavy, podsústavy Karpaty, provinciou Východné Karpaty. Územie patrí do Vihorlatsko-gutínskej oblasti a Nízkych Beskýd. Vo Vihorlatsko-gutínskej oblasti rozlišujeme podcelky Humenské vrchy a Vihorlat. V oblasti Nízkych Beskýd to sú celky Ondavská vrchovina, Laborecká vrchovina a Beskydské predhorie. Humenské vrchy predstavujú morfologicky významný chrbát dvíhajúci sa oproti neogénnej výplni Východoslovenskej nížiny – od nivy Laborca pri Strážskom v nadmorskej výške 135 m n. m. do 549 m n. m. (Krivoštianka), na sever strmo padá do Humenskej kotliny, ktorej dno leží vo výške cca 140 m n. m. Mezozoická časť pohoria sa začína na zlome východne od Hudcoviec, stúpa do výšky 338 m n. m. (Klakočiny), no hrebeň už po 2 km klesá opäť klesá. Centrálna časť pohoria v okolí vrcholov Plúštie (483 m n. m.)  a Uhliská (486 m n. m.) má pomerne komplikovanú stavbu, je členitá, ale s výraznými plošinatými časťami . Formy povrchového krasu sú v území nedokonale vyvinuté. Typické závrty sa tu nevyskytujú, menšie depresie sa nachádzajú vo vrcholnej časti Uhlísk. Charakter zrúteného závrtu majú vchody do Hornej jaskyne a jaskyne Veľká Artajama. Svahy v okolí zrúcaniny hradu Brekov, Klakočín a Uhlísk majú miestami rôzne veľké škrapové polia, bralné steny (v okolí jaskyne Malá Artajama ) majú miestami vyvinuté žliabkovité a studňovité škrapy. Bralné útvary v paleogénnych zlepencoch sú charakteristické rôzne veľkými previsovými výklenkami.

Z hydrologického hľadiska územie Humenských vrchov spadá do povodia Laborca. Územím preteká vodný tok Laborec, ktorý pramení v okrese Medzilaborce. V okrese Humenné sa do Laborca vlievajú vodné toky ako Výrava, Udava a Cirocha. Celé povodie Laborca sa vyznačuje značnou sklonitosťou. Vo všeobecnosti môžeme konštatovať, že je akosť povrchových tokov na území veľmi priaznivá. Toky sú negatívne ovplyvnené zo sídel, z ktorých len nepatrná časť má vybudovanú kanalizáciu a ČOV.

 

Krasové lokality na území Humenských vrchov sú málo preskúmané. V rokoch 1975-1976 sa uskutočnil podrobný prieskum piatich jaskýň: Veľká Artajama (Veľká vlčia jama), Malá Artajama (Malá vlčia jama), Jaskyňa na Uhliskách, Dúpna a Horná jaskyňa. Okrem týchto jaskýň má v súčasnosti Správa CHKO Východné Karpaty potvrdenú existenciu ďalších krasových lokalít: Veľká medvedie diera, Malá Medvedia diera, Brekovská jaskyňa, Hradná, Močidlá, Dudláková diera. Väčšina pohoria nie je dostatočne preskúmaná. Pomerne značné rozlohy geomorfologicky priaznivých hornín predpokladajú výskyt ďalších, doposiaľ neznámych jaskýň.

Všetky jaskyne na území Humenských vrchov sú verejnosti neprístupné.

 

Zdroj: HOCHMUTH, Z., 1978. JASKYNE HUMENSKÝCH VRCHOV. SLOVENSKÝ KRAS XVI , pp. 125-134.